Sedí sám so svojimi myšlienkami temnejšími ako noc... Sedí a spoločnosť mu robia len dažďové kvapky padajúce z obrovského čierneho a ťažkého mraku - z jeho srdca. Nikdy sa necítil tak sám... a tak zbytočný. Všetko čo urobil bolo zlé... Kde sa stala chyba? Bol to on, kto všetko pokazil? Iba on sa má cítiť vinný za skazu krásneho? Iba on je strojcom svojho trpkého osudu?
Zmráka sa v jeho už aj tak tmavej mysli, nedokáže myslieť už na nič... už nič necíti... ani skazu, ani prázdnotu, ani ľútosť, ani lásku... len sedí a tupo sa díva do prázdna...
Zatvára oči a vidí všetky tie chvíle plné lásky a šťastia, drží ju za ruku a cíti ako sa chveje, keď sa na ňu pozrie očkom lásky, privinie si ju a cíti jej srdce, ktoré bije len pre neho...
Vtáčiky štebocú a on neochotne otvára oči... opúšťa ilúziu opantávajúcu jeho myseľ, vracia sa do reality...
Líha si na posteľ a namiesto nej pohladí podušku... Je v koncoch...už nevie ako ďalej...
A tak potlačiac slzy zatvára oči a letiac v ústrety snu dúfa, že nový deň prinesie nové nádeje.